Nie až tak hlboko, ej kej ej dobry brodom nie je nikdy zlý

18. února 2018 v 20:21 | Boga |  Život
Nechápem, do čoho som sa to namočila. Bezútešnost, všetko, o čom som sa presvedčila... vratilo sa mi to. Uverila som vlastnym bludom, ktoré sú podmienené tým, že nie sú bludmi.
Ľudia, ktorí vás majú radi, vám nedovolia mysliet si o sebe niečo zlé, aj keby to bola pravda.
Môj kruh bludárstva je dokonalý, bez jedinej ostrej hrany.

Mama sa nechala ukecať a kúpila mi v IKEA oktorám (ako som to nazvala). Tak som si sadla, maľovala celé poobedie a zrazu to na mňa prišlo, tá nekonečná zúfalosť bytia. Hlas mi zapehol, zrak sa zakalil, ruky sa mi roztriasli... A to bol kameň úrazu. Po jednej štvrtine som luxusne rozliala čierny tuš. Humorné na tom je, že v minulosti som napísala báseň o tom, ako celý môj život zalieva čierny tuš.
Som hotový Nostradamus.
A clovek nechce, aby sa jeho milovaní trápili. Väčšinou to nepraje ani tým, ktorí ho milujú. A sme opäť v tom istom kruhu. Moja citlivosť je na zvláštnom bode. Ľudia ma môžu osočovať, odmietať, nadávať mi do tlstej piče a ja kývnem plecom, len čo budem trošku rozladená, akí sú dnes tí ľudia ostrí. Ale keď si predstavím, že by som mala s niekým zdieľať moje utrpenie...nie, nechcem, aby sa za mňa niekto trápil. Každý si nesie vlastný kríž, len niekto z plastu a iný z olova. Ale vtedy, vtedy som vedela, že už to sama nedám. Nevedela som však, koho si vybrať ako moju obeť. A moja myseľ aj tak vypla, tak som len napísala Pardálom, môjmu brodomu (skupine blízkych priateľov, bratom), že už nevládzem.
Moje slzy dotiekli. Ani som k nim nešla osobne, ale chápala som, akou silnou podporou pre mňa sú. Každý z nich má vlastny spôsob, vlastné posolstvo, vlastnu cestu ako povzbudit padlého brata.
Ako ho opät zdvihnút hore.
Len začínam mat pocit, že budem tú úbohú bagáž zaťažovať, lebo ja si to šiniem priamo strmhlav dole. Ale keby aj, oni by tie laná proste neprerezali. Je na tom niečo zvláštne, a veľmi cenné, mať bratov.
Mám štyroch vlastných superhrdinov.
Kirley, Mensou oficiálne klasifikovaná alo génius, ktorá vždy trafí na Božiu cestu,
Ygor, človek preslávený lenivostou, zlou gramatikou a veľkým srdcom
Skully, majster hier, špekulant a interných vtipov. Hej, tento mládenec ma veľmi podržal.
& Tabak, webmaster, morsky gangster ako ja, clovek ktorý tu pre vás je aj keď nie je pri vás.

Nebudem tu robiť seriál "Spoznajte mojich bratov". To by bolo nadlho. Ale týchto majstrov tu zrejme ešte spomeniem.
A ak to čitateľ dočítal az sem, nech vie, že dobrý priateľ je v súžení bratom, a ich cena sa nedá vymerať zlatom. Jou.
Tym problémy nekončia. Ale ked príde beda a ja padnem, má ma kto podoprieť.
A ja len dúfam, drahý čitateľ, ze aspoň jedného verného brata máš...
 

Opustenec

27. listopadu 2017 v 18:35 | Boga |  Úvahy
Chytila som ťažký záchvat sentimentálu.
Neviem, či tento blog ešte navštevujú nejakí starí harcovníci, ale kedysi som bola členkou spolku menom Chlpatý škorpión. Vydržalo nám to asi 3 mesiace, pretože sme boli veľmi nesúrodý kolektív. Ale čosi to v sebe malo.
Chýba mi to. Stále žijem. Píšem hromadu básní, kreslím komiksy, vymýšľam príbehy, píšem a upravujem drámy pre náš detský ochotnícky divadelný súbor.
Nemám sa však s kým spojiť. Nikto mi nepošle rozrobený sken, aby som ho dolinkovala. S nikým už nepíšem featuringové básne. Neužívam si tie rozhovory na skype, plné interných vtipov. Väčšinu vecí robím sama pre seba.
Moje okolie už netvorí. Len sa čoraz viac netvorí.
Niektorí vedci tvrdia, že človek je tvor sociálny. Kus pravdy na tom ale bude. Niekde vo mne ale nastala fatálna chyba. Za priateľov považujem len ľudí, s ktorými sa poznám väčšinu života. Akoby boli ku mne prirastení - a keď sa odo mňa odtrhnú, zostávam v kritickom stave. Pre nových ľudí nemám v živote až toľko miesta. Taktiež mojich spolužiakov neberiem ako partnerov. Sú pre mňa len konkurencia, ktorú nedokážem ustáť, čo ma zašľapáva do zeme.
Nie je s kým
& nie je pre koho
& nie je o čom.
Začínam mať čoraz viac pocit, že nech robím čokoľvek, život proste nefunguje...

Achalander (a jeho štyri problémy)

1. září 2017 v 11:40 | Boga |  Próza
Na oblohe sa objavila jasne červená kométa, znamenie z nebies, ktorú spozorovali iba tí, čo nemali v ten večer na práci nič lepšie, ako hľadieť na oblohu a očakávať znamenia z nebies. Zadumaný starý Achalander sedel vo svojej veži a škriabal si svoju záhradku, ktorú pestoval na brade.
"To je veľká vec, veru veľká." sucho konštatoval, kým sa jeho manželka Frizdolfína snažila utrieť mu vrstvu prachu z plešiny. Pristúpil ku krásnemu nákresu mesta, čo si dal vyrobiť od umelca, ktorý plytval talentom na portréty tučných detí za dva rožky s treskou. Spozoroval, že kométa sa rozpadla na tri časti, vypočítal dráhu dopadu každého úlomku a zaznačil si dopadlisko jemnou čiarou na nákres.
"Frizdolfína!" zvolal na svoju manželku, ktorá zrovna vychazovala čerstvo nepoužiteľnú handru do sudu na odpadky.
"Odhalil som znamenie z nebies! Hneď sa vydám hľadať stopy, toto bude veľké!"
"A ako si ho odhalil?" spýtal sa Frizdolfína ustataraným hlasom.
"Vypočítal som dráhy dobadu úlomkov zázračného červeného meteoritu."
"A vypočítal si to správne?"
"Žena! Ty spochybňuješ moje výpočty?!"
"Nie, len konštatujem, že tvojich posledných 12 358 výpočtov bolo nesprávnych." Achalander si odfrkol a nepovažoval za potrebné ďalej s ňou komunikovať. Nasadil si svoj purpurový kabátec, ktoré na zákazku cechu kúzelníkov šili truhlíci z južnej štvrte, chňapol po klobúku a mape mesta a vydal sa na cesty.
 


Kam zmizla Boga

24. května 2017 v 22:36 | Boga |  Život
Bol to január. Vtedy som naposledy publikovala na tomto blogu - báseň, na ktorej sa bavím doteraz. Sú to štyri mesiace a dva dni, veľmi harmonické neprvočíslo.
Robila som toho veľa, a tak nejako ma tá realita pohltila, že som na toto internetové útočisko celkom zanevrela. Dokonca aj na experimenty so vzhľadom stránky som sa vykašlala. Musím vyzdvihnúť, že som dosť prehĺbila vzťahy s priateľmi. Anonymné ucho, ktoré by ma počúvalo prestalo byť potrebné.
Napriek tomu sa podelím o pár vecí, ktoré som robila...a nebude to zďaleka všetko. Takú dobrú pamäť nemám.

Martinov akt párenia

22. ledna 2017 v 12:29 | Boga |  Poézia
Ako každý normálny človek, mám niekoľko fiktívnych sekundárnych identít. Jednu z nich, mladého básnika Martina Typlta, som si v poslednej dobe dosť obľúbila. Vlastne natoľko, že som si posvietila na jeho citový život. He he he.

Dialógy 2

21. ledna 2017 v 8:23 | Boga |  Život
Tieto poznámky na okrajoch zošitov mi tak trochu pomáhajú prežiť....

Mike Klusky a prvá axmarská tragédia - časť prvá

20. prosince 2016 v 13:15 | Boga |  Próza
"Ste mi dlžní trojročnú výpatu hrania v lige. Nie, nie ste mi dlžní viac...sakra...väčšinu života." snažila som sa o vykoktanie. Asi by som aj plakala, ale bola som na to príliš vystrašená a šokovaná. Dnes je mi jasné, že by nemali dávať hodnosť kapitána takým mladým ľuďom, ako som ja. Viete, sme idealistickí a tak všetko. Nie sme psychicky pripravení na zvládanie niektorých situácii. Napríklad na to, že stroskotáme na nejakej planéte s bandou nekompetentných kriplov.

Dialógy 1

12. prosince 2016 v 20:48 | Boga |  Život
Nie sú brutálne zaujímavé ani vtipné, ale príde mi dobré si ich zapisovať. Možno sa mi budú niekedy hodiť pri písaní alebo tak niečo. A iež sú jedným z mála záznamov, čo robím. Je to pár momentov života, ktoré som si zapamätala...

Dôležitosť snov

30. listopadu 2016 v 18:10 | Boga |  Úvahy
Asi ako každý človek, ktorý svoj mozog stimuluje prílišným užívaním moderných technológii, občas trpím nespavosťou. Väčšinou je to naprostá strata času, nakoľko jediná vec, na ktorú vtedy myslím, je ako čo najskôr zaspať. Neviem, ako svoj spánok prežívajú ostatní, ale ja som schopná si nejakým spôsobom uvedomovať svoj spánok. Vnímam temnotu, uvedomujem si bezmyšlienkovitý stav. Občas mám spánok taký prudký a hlboký, že si ho ani neuvedomujem. Zavriem na sekundu oči, a keď ich otvorím, dnu už pomedzi žalúzie preniká svetlo a ja som si ani nestihla uvedomiť, že som spala. A potom existuje ešte tretia kateória, ktorú mám najradšej - senné noci. Plné absurdných dobrodružstiev či desivých výjavov.
Hej, moja posledná mora ma na celý deň vyradila z prevádzky. Veľa som nad ňou uvažovala, snažila sa pochpiť, čo to znamená. A potom som pochopila niečo dôležitejšie - sny nemajú význam. Je to obyčajný blezgar, ktorý sa nezberá s náhodných vnemov a podprahových pocitov len preto, aby vám narobil bordel v guliverovi.
Celkovo mám pocit, že mám málo snov, napriek tomu, žespím primerane.
Ale strádam aj iné sny.
Tie bežné, denné sny. Také, čo je normálne mať. Ako to, že vyštudujem politológiu, vycestujem do Austrálie alebo sa stane 34. manželkou Borisa Kollára. A práve toto sa stalo desivou dierou v mojej existencii. Nemám sny, túžby, ambície. Nemám nádej, šancu. Nič nemám naplánované dopredu viac, ako o mesiac. Aj to je toho málo. Netuším, čo budem robiť s mojim životom.
Vzdala som sa nádeje, že prekrčím fyzickú existenicu.
Proste tu musím ostať. Nechem to tak úplne vzdať, preto sa prebíjam životom bez nejakého väčšieho úspechu, či inšpirácie. Áno, radosť býva. Ale strach z budúcnosti ju vždy zatieni. Cítim sa, ako by mi na hlavu padol celý svet.
A vidím všetkých tých rovesníkov s načrtnutou budúcnosťou, jasným cieľom a rozhodnosťou. A som z toho dobre v riti.

Vlčia kliatba (jendorazové)

15. října 2016 v 15:56 | Boga |  Próza
Pozerala som si komentáre a nemohla som uveriť vlastným očiam. Bola som aj ja v desiatich, jedenástich taká hlúpa, aby som verila na niečo takéto? Každému muselo byť na pohľad jasné, že to je nonsens, nezmysel, úplný blezgar. Tá gramatika, to spracovanie...Zavrela som kartu a prepla späť na okno s facebookom.
Linkla som do skupinovej konverzácie link na video.
"Ide o to, že pokiaľ je niekto schopný tomuto veriť, asi naozaj nebude v poriadku." napísala som.
"No, ľudia sú všelijakí." opdísala Miriam.

Budú to asi štyri mesiace, čo som sa pridala k tejto bande s tým, že je to voľajaký autorský kolektív. Banda, čo má rada rpg a rada píše príbehy. Jasné, stáva sa, že sa aj takej bande nejakí dvaja pohádajú, šéfka (Gaba) dá jednej z nich sa pravdu a druhú vykopne, a potom sa nás tá druhá snaží zničiť svojimi kybernetickými verbálnmi výlevmi. To, že Viktor chytí akýsi druh autorskej sebadeštrukcie a zmazal celý náš internetový archív, to sa už stáva menej často. Ja som však šelma prefíkaná a mala som zálohu všetkých mojich kapitôl. Svojim spôsobom som stratila herné nadšenie a bolo mi u prdele, ako dopadnú kapitoly ostatných. Miriam, všetka česť, však videla viac ako za jeden roh (hej, tá by previdela aj cez dvanásťhran), a mala uložené všetko. O nič sme teda neprišli. Ja som potom šla robiť nejaké tie akcie so školou, víkend u babky a toto všetko. Proste som nemala čas. Ďalšiu kapitolu mala napísať Miriam, a ja som písala tú poslednú. Z môjho pohľadu bolo všetko v poriadku. Keď som však prišla na chat, zistila som že sa tam navzájom z čohosi obviňujú, Andrej sa začal rezať a spolu s Petríkom za celú krízu obviňujú Gabu. Tá to akosi nezvládla, tak som ju priateľsky podporila, ona si ma však blokla a poslala Andrejovi, že s Kamilou a Tomášom sa na niečom dohodli, že môže ísť s nimi, premeniť sa na skutočných vlkodlakov a opustiť rodinu a celý tento svet. Pomenovať dobrodružstvo "Vlčia kliatba" tuším nebol najlepší nápad, ale kto to mohol vtedy vedieť?
André nám to len preposlal a nevyjadril sa k tomu, podľa mňa im to však v mozgovni nepracuje správne. Ale čo narobíš s človekom, ktorý ťa má bloknutú a býva na druhej strane republiky? Presne tak - nespravila som nič. Vyzeralo to, že náš kolektív je nenávratne rozvrátený. Stále som bola pre, patrila som k tým asi štyrom ľuďom, čo to mali v hlave v poriadku. Otázka Gabinho duševného zdravia, a aj jej bezpečia (či nespácha samovraždu, alebo na ňu nebude treba zavolať exorcistu) mi však stále vŕtala hlavou.
"16.10. je spln. Vtedy to bude najsilnejšie, vtedy to urobíme." svietilo modrým na screene z chatu, ktorý Andrej poslal.
Miri mi do súkromnej správy napísala, že Gaba teda v poriadku nie je. Myslím, že bývala v jej kraji, čiže fasa ďaleko odo mňa. Dúfala som, že rodičia sa o ňu postarajú a nenechajú ju spraviť nejakú hlúposť. Do uší mi udrel zvuk upozornenia novej správy.
Andrej.
"Ako hej, znie to šialene, ale mohli by sme to skúsiť..." Spadla mi sánka.

Kam dál