Kam zmizla Boga

24. května 2017 v 22:36 | Boga |  Život
Bol to január. Vtedy som naposledy publikovala na tomto blogu - báseň, na ktorej sa bavím doteraz. Sú to štyri mesiace a dva dni, veľmi harmonické neprvočíslo.
Robila som toho veľa, a tak nejako ma tá realita pohltila, že som na toto internetové útočisko celkom zanevrela. Dokonca aj na experimenty so vzhľadom stránky som sa vykašlala. Musím vyzdvihnúť, že som dosť prehĺbila vzťahy s priateľmi. Anonymné ucho, ktoré by ma počúvalo prestalo byť potrebné.
Napriek tomu sa podelím o pár vecí, ktoré som robila...a nebude to zďaleka všetko. Takú dobrú pamäť nemám.
 

Martinov akt párenia

22. ledna 2017 v 12:29 | Boga |  Poézia
Ako každý normálny človek, mám niekoľko fiktívnych sekundárnych identít. Jednu z nich, mladého básnika Martina Typlta, som si v poslednej dobe dosť obľúbila. Vlastne natoľko, že som si posvietila na jeho citový život. He he he.

Dialógy 2

21. ledna 2017 v 8:23 | Boga |  Život
Tieto poznámky na okrajoch zošitov mi tak trochu pomáhajú prežiť....
 


Mike Klusky a prvá axmarská tragédia - časť prvá

20. prosince 2016 v 13:15 | Boga |  Próza
"Ste mi dlžní trojročnú výpatu hrania v lige. Nie, nie ste mi dlžní viac...sakra...väčšinu života." snažila som sa o vykoktanie. Asi by som aj plakala, ale bola som na to príliš vystrašená a šokovaná. Dnes je mi jasné, že by nemali dávať hodnosť kapitána takým mladým ľuďom, ako som ja. Viete, sme idealistickí a tak všetko. Nie sme psychicky pripravení na zvládanie niektorých situácii. Napríklad na to, že stroskotáme na nejakej planéte s bandou nekompetentných kriplov.

Dialógy 1

12. prosince 2016 v 20:48 | Boga |  Život
Nie sú brutálne zaujímavé ani vtipné, ale príde mi dobré si ich zapisovať. Možno sa mi budú niekedy hodiť pri písaní alebo tak niečo. A iež sú jedným z mála záznamov, čo robím. Je to pár momentov života, ktoré som si zapamätala...

Dôležitosť snov

30. listopadu 2016 v 18:10 | Boga |  Úvahy
Asi ako každý človek, ktorý svoj mozog stimuluje prílišným užívaním moderných technológii, občas trpím nespavosťou. Väčšinou je to naprostá strata času, nakoľko jediná vec, na ktorú vtedy myslím, je ako čo najskôr zaspať. Neviem, ako svoj spánok prežívajú ostatní, ale ja som schopná si nejakým spôsobom uvedomovať svoj spánok. Vnímam temnotu, uvedomujem si bezmyšlienkovitý stav. Občas mám spánok taký prudký a hlboký, že si ho ani neuvedomujem. Zavriem na sekundu oči, a keď ich otvorím, dnu už pomedzi žalúzie preniká svetlo a ja som si ani nestihla uvedomiť, že som spala. A potom existuje ešte tretia kateória, ktorú mám najradšej - senné noci. Plné absurdných dobrodružstiev či desivých výjavov.
Hej, moja posledná mora ma na celý deň vyradila z prevádzky. Veľa som nad ňou uvažovala, snažila sa pochpiť, čo to znamená. A potom som pochopila niečo dôležitejšie - sny nemajú význam. Je to obyčajný blezgar, ktorý sa nezberá s náhodných vnemov a podprahových pocitov len preto, aby vám narobil bordel v guliverovi.
Celkovo mám pocit, že mám málo snov, napriek tomu, žespím primerane.
Ale strádam aj iné sny.
Tie bežné, denné sny. Také, čo je normálne mať. Ako to, že vyštudujem politológiu, vycestujem do Austrálie alebo sa stane 34. manželkou Borisa Kollára. A práve toto sa stalo desivou dierou v mojej existencii. Nemám sny, túžby, ambície. Nemám nádej, šancu. Nič nemám naplánované dopredu viac, ako o mesiac. Aj to je toho málo. Netuším, čo budem robiť s mojim životom.
Vzdala som sa nádeje, že prekrčím fyzickú existenicu.
Proste tu musím ostať. Nechem to tak úplne vzdať, preto sa prebíjam životom bez nejakého väčšieho úspechu, či inšpirácie. Áno, radosť býva. Ale strach z budúcnosti ju vždy zatieni. Cítim sa, ako by mi na hlavu padol celý svet.
A vidím všetkých tých rovesníkov s načrtnutou budúcnosťou, jasným cieľom a rozhodnosťou. A som z toho dobre v riti.

Vlčia kliatba (jendorazové)

15. října 2016 v 15:56 | Boga |  Próza
Pozerala som si komentáre a nemohla som uveriť vlastným očiam. Bola som aj ja v desiatich, jedenástich taká hlúpa, aby som verila na niečo takéto? Každému muselo byť na pohľad jasné, že to je nonsens, nezmysel, úplný blezgar. Tá gramatika, to spracovanie...Zavrela som kartu a prepla späť na okno s facebookom.
Linkla som do skupinovej konverzácie link na video.
"Ide o to, že pokiaľ je niekto schopný tomuto veriť, asi naozaj nebude v poriadku." napísala som.
"No, ľudia sú všelijakí." opdísala Miriam.

Budú to asi štyri mesiace, čo som sa pridala k tejto bande s tým, že je to voľajaký autorský kolektív. Banda, čo má rada rpg a rada píše príbehy. Jasné, stáva sa, že sa aj takej bande nejakí dvaja pohádajú, šéfka (Gaba) dá jednej z nich sa pravdu a druhú vykopne, a potom sa nás tá druhá snaží zničiť svojimi kybernetickými verbálnmi výlevmi. To, že Viktor chytí akýsi druh autorskej sebadeštrukcie a zmazal celý náš internetový archív, to sa už stáva menej často. Ja som však šelma prefíkaná a mala som zálohu všetkých mojich kapitôl. Svojim spôsobom som stratila herné nadšenie a bolo mi u prdele, ako dopadnú kapitoly ostatných. Miriam, všetka česť, však videla viac ako za jeden roh (hej, tá by previdela aj cez dvanásťhran), a mala uložené všetko. O nič sme teda neprišli. Ja som potom šla robiť nejaké tie akcie so školou, víkend u babky a toto všetko. Proste som nemala čas. Ďalšiu kapitolu mala napísať Miriam, a ja som písala tú poslednú. Z môjho pohľadu bolo všetko v poriadku. Keď som však prišla na chat, zistila som že sa tam navzájom z čohosi obviňujú, Andrej sa začal rezať a spolu s Petríkom za celú krízu obviňujú Gabu. Tá to akosi nezvládla, tak som ju priateľsky podporila, ona si ma však blokla a poslala Andrejovi, že s Kamilou a Tomášom sa na niečom dohodli, že môže ísť s nimi, premeniť sa na skutočných vlkodlakov a opustiť rodinu a celý tento svet. Pomenovať dobrodružstvo "Vlčia kliatba" tuším nebol najlepší nápad, ale kto to mohol vtedy vedieť?
André nám to len preposlal a nevyjadril sa k tomu, podľa mňa im to však v mozgovni nepracuje správne. Ale čo narobíš s človekom, ktorý ťa má bloknutú a býva na druhej strane republiky? Presne tak - nespravila som nič. Vyzeralo to, že náš kolektív je nenávratne rozvrátený. Stále som bola pre, patrila som k tým asi štyrom ľuďom, čo to mali v hlave v poriadku. Otázka Gabinho duševného zdravia, a aj jej bezpečia (či nespácha samovraždu, alebo na ňu nebude treba zavolať exorcistu) mi však stále vŕtala hlavou.
"16.10. je spln. Vtedy to bude najsilnejšie, vtedy to urobíme." svietilo modrým na screene z chatu, ktorý Andrej poslal.
Miri mi do súkromnej správy napísala, že Gaba teda v poriadku nie je. Myslím, že bývala v jej kraji, čiže fasa ďaleko odo mňa. Dúfala som, že rodičia sa o ňu postarajú a nenechajú ju spraviť nejakú hlúposť. Do uší mi udrel zvuk upozornenia novej správy.
Andrej.
"Ako hej, znie to šialene, ale mohli by sme to skúsiť..." Spadla mi sánka.

Krčmový epos

10. října 2016 v 19:41 | Boga |  Poézia
U kamenného medveďa
každý hosť sa dozvedá
že Roydar je ako nikto iný!
Roydar vykonal mocné činy!
Aj s jednou rukou vždy zvíťazí v boji,
kamkoľvek príde, každý sa ho bojí.
Za stolom Aralis, svalnatá a vysoká
tvrdo pohliadla mu do oka.
A keď rozprával svoje bájky zas,
podvihla svoj hlas.
"Slová sú slabé, pane
kým sú nepreukázané.
Rečníte ako nikto iný
no preukážu vaše slová činy?
pane, neodchádzajte preč
radšej skrížte so mnou meč.
Vaše chválenkárstvo uši mi drása.
No ak je to pravda, dokázať dá sa."
Roydar sa zaškeril, vraví jej:
"Nebudeme tu predbiehať dej.
Oceľ je ťažká, na smrť si primladá."
a sadnúť si ju pobáda.
Jej vyskočí vráska na čele.
"To sú slová zbabelé."
Obecenstvo v krčme ten úkaz víta.
"To sú slová muža, čo ušetrí ťa."
"Ale ja nebudem šetriť vás."
A siahla na svoj útly pás,
No nie koketne, leč
tasila svoj meč.

Podcenil ju, to sa stáva,
nečakal ten úder zľava,.
V jeho švihu, veľká sila
že Aralis meč upustila,
nemala však chuť
nechať sa zasiahnuť.
V jeho švihu presnosť malá
kým po stole tancovala.
Začal oblúkom zhora
no zasekol meč do stola,
ona priskočila, potom
zasiahla ho prudkým kopom.
Zaklonil sa, a než sa stihol nadýchnuť,
vytiahla čepeľ a preťala ňou hruď.
Krčma ponorená v tichu
keď lapal po dychu.
Aralis pri dverách: "Bolo mi cťou."
Vyšla von a splynula s tmou.


Digimaľby #2

10. října 2016 v 19:39 | Boga |  Kresby
Z rôznych myšleinok a náhodných súvislostí sa opäť pozberali.

spravy

Nultá dumka

2. října 2016 v 14:27 | Boga |  Poézia
Pohľady ma nehrejú, lež kúšu,
nevyvraciam grcky, ale dušu
nevstávam z postele, lež z hrobu,
tak to je, keď nemám sny, už nejakú dobu.
Ostrieľaný strelec slepých striel,
bežím po dráhe, čo nemá cieľ,
motám sa, hoc nemôžem nájsť niť,
má vôbec zmysel takto ďalej žiť?

Kam dál