Květen 2016

Zas pôjdem na Kecy

29. května 2016 v 13:27 | Boga |  Kresby
Mnohí z vás fenomén Kecy nepoznajú.
Sú to letné tábory organizované s americkými lektormi.
A ja sa tento rok už sakramentsky teším.

kecy

Ak by to niekoho zaujímalo, viac sa dá dočítať tu: http://kecy.ecavnm.sk/.

Tak majte pekný deň.

Päťdesiatosem

23. května 2016 v 17:25 | Boga |  Poézia
dve
a bude dvanásť

Prvý krát v klube

10. května 2016 v 20:33 | Boga |  Život
Nie, nie je to až taká tragédia, ako "Boga na jarmoku", ktorú si pamätajú len skutoční veteráni tohto blogu (čiže ja).
Bol to deň, ktorý začínal nahovno.
Brat zaspal do školy a nehorázne nadával a lietal po byte. Chcela som mu povedať "Daj si malvicu a upokoj sa.", ale potom som to zaradila do priečinku 'veľmi zlé nápady'.
Potom som vyskočila na chodbu a povedala "Doprdele." Mama si myslela, že to robím zo zvyku a nevenovala tomu pozornosť. Keď však vystúpila na chodbu, tiež povedala "Do prdele." Nás dvojmetrový kaktusový strom sa vykydol cez stred chodby a zanechal spúšť vo forme listov, hliny, kaktusového mlieka a nepriechodnosti.
Nevadí. Po ceste autom to do nás skoro napálil vysokozdvižný vozík, alebo tak niečo. Taký malý zelený kár, za ktorým sedel väčší prešedivený kár.
Po ceste autobusom sa mi podarilo vytiahnuť zošit s rozpísaným príbehom, ale nedostala som zo seba ani slovo. Tak je to just od februára. Som zvyknutá.
Skúšali sme kresliť nejaké morské živočíchy, lebo sme mali pomáhať s výzdobou školy. Robila som chobotnicu. Slovenčinárka mi povedala, že vyfarbujem ako deväťročné dieťa. Možno má pravdu, ale aj tak ju mám menej rada ako predtým.
Potom ma biologička spucovala za to, že som nenapísala básničku na ekokódex. Tak som si sadla, dala pár veršov, a zaniesla to spolužiačke, že či môže byť. Poprosila ma, nech to prečítam. To je jedna z vecí, ktoré ja nezvládam, tak som ušla na záchod. Ušla som tam ešte dvakrát, potom som sa vrátila a nejako to dala. Všetci z toho boli ťažko nadšený. Teraz to visí na každých jedných dverách do triedy. Nepriamo ma pozná celá škola. A ja si v dôsledku myslím, že je to brak. Aspoň, že tam nedali moje meno.
Zas som mala osem hodín a autbus mi išiel až o štvrtej. Bola som hladná jak bývam každý pondelok a utorok. Jedna spolužiačka mi dala euro za to, že som nakreslila (teda, že nakreslím) jej psa. Kúpila som si Hollandiu (kto by nevedel, to sú najlepšie jogurty), zjedla som ju vidličkou a stále som mala veľa času. Tak som kreslila na nejaké tlačivá, čo som našla pri zborovni, krásne baby, čiernou fixkou, čo som našla pri zborovni.
Mimochodom som si skotrolovala lístok, a zistila som, že mám len biednych 40 centov. Na cestu domov potrebujem (19)84.
Našťastie som narazila na moje egyptskú spolužiačku, ktorá ma ochotne založila (moje celkové dlhy narástli na 1,21€, som v strate 0,21€). Celú cestu ju počúvať, ako o sebe hovorí, bolo to najmenej, čo som mohla urobiť. Počas cesty mi však zavolal pán brat.
Keď som si myslela, že ľudská hlúposť pomaly mizne, zrazu mi zavolal brat a oznámil mi, že nechal kúsok od stanice bicykel za 500 eur.
Našla som ho, ale keďže som ho chvíľu hľadala, domov som dorazila rovnako neskoro, ako keď idem peši.
Tak som sa skultúrnila, sadla na ten istý bicykel a vyrazila ku kulturáku.
Ako správny cestný pirát som to navalila cez dva pruhy na pešiu zónu. Tam som uvidela decká fajčiť pri kulturáku. Hej, mala som flashback. Opäť som sa cíttila iná ako rovesníci. Akoby som znova bola taká, aká som bola predtým, než ma začali mať ľudia radi.
Najprv som vošla do zlej sály a vyrušila som skupinu dôchodcov nacvičovať kresťanské piesne. Tak som odtiaľ vypálila.
Vchod do "Divadielka galéria", ako sa tento klub priateľov poézie nazýva, bol totiž z boku.
Vošla som a dosť som strnula. Vekový priemer bol asi 60, ak nie viac. Keď som ich chvíľu počúvala, uvedomila som si, že to nie sú žiadni Kauflandoví beťári. Skôr filozfovia, čo toho za sebou majú až príliš veĺa. Čítali rozdielnych autorov. Dvaja z nich tam sedeli. Bolo to pútavé a inšpiratívne, najviac sa mi páčilo, ako prednášala taká drobnejšia babka v okuliaroch. Ostala som tam sedieť aj po skončení, aby penzisti mohli v pokoji prejsť a vybrať sa na autobusy. Potom som chcela povedať jednu vetu 'režisérke'.
"Bolo to skvelé, mohli by ste také niečo robiť častejšie." Bola to jedna z tých ôsob, čo vicítia umelca na sto honov.
"Kľudne tu tiež môžeš niekedy čítať, ak budeš chcieť."
"To by som neprežila." odpovedala som jej. Povedala, že každý nejako začal. Ona vraj, keď mala štyri, nohy ako z olova a recitovala fistulou.
A vraj to robia každý mesiac.
Dosť sa z toho teším.
A teraz si idem nájsť, čo je to fisula (myslím, že vysoký hlas, ale človek nikdy nevie).

Koltebajugend

2. května 2016 v 7:00 | Boga |  Poézia
Keď pustím správy,
otvorím noviny,
vidím tam kopu spodiny,
holé hlavy,
chabé mravy,
agresívne stavy.
Keď to vidí slušný občan, div z toho nedávi.