Moja cesta pokračuje

29. července 2016 v 9:45 | Boga |  Život
Pôvodne to mal byť názov obrazu, ale moja ruka sa nedokáže priblížiť víziu mojej mysle.
V poslednom čase mám pocit, že strácam jemné motorické schopnosti. Že skoro už nezvládam spraviť normálnu kresbu rukou. Je to nanič, ale zvykám si.
Ako aj minuý rok, opäť som išla na Kecy. Kto nevidel v minulých článkoch, je to taký evanielicko-anglický tábor. Skupinka američanov a slovákov, ktorá za tým stojí, si vždy ráno a večer pripraví nejaký program. Jedna fakt dobrá baba (vďaka ktorej som neprepadla z chémie) ma oslovila, či by som si nezobrala ranný úvod a nepovedala pár slov o tom, ako som sa dostala k viere.


"Čaute, ja som Boga. Možno sa pýtate, na čo vám to hovorím, keď ma všetci poznáte. To ma poznáte však vôbec nie je samozrejmosť. Je to iba rok, čo som vystúpila s neznámymi ľuďmi z auta v nejakej zapadnutej obci a stala sa tak súčasťou tábora, ktorý mi pár ľudí vrelo odporúčalo. Vtedy to bolo v Pružine...pamätáte tie časy, keď nám na chatkách tiekla teplá voda?
Väčšina z vás si zrejme myslí, že pochádzam z neveriacej rodiny. Nie je to však úplne tak. Po narodení som bola riadne pokrstená a stala som sa členom inštitúcie menom katolícka cirkev. Oslavovvali sme Vianoce, a kým mama dokončovala večeru, tatko nám čítal biblické príbehy. Poznala som mnohé z nich, ale brala som to ako nejaké staré príbehy - nič, čo by som mala brať príliš vážne.
Keď som mala 9, ako každé správne katolícke dieťa som chodila na prípravu na Prvé sväté príjmanie, ktoré som aj absolvovala. Čoskoro po tom som sa však začala spytovať sama seba, či chcem ozaj patriť k tejto viere - kde kňazi znásilňujú miništrantov, kde mám byť menej iba preto, že som sa narodila ako dievča, nie ako chlapec. Vážne majú byť všetci tí ľudia z ďalekých krajín zatratení iba preto, že neveria niečomu, o čom v živote nepočuli?
Myslela som si, že je niekde nejaký Boh, ale nepoznala som ho. Nech ma zaujímalo akékoľvek náboženstvo, vždy som z toho v dôsledku cítila iba prázdno. Bola som svojim spôsobom neveriaca, rovnako ako nejaké tri miliardy ľudí. Keď sa na to pozriem spätne, je mi tých troch miliárd ľudí ľúto.
Na Kecy som vstupovala opatrne. Necítila som sa pripravená stať sa nejakým veriacim. Preto v každej biblickej úvahe som hľadala niečo morálne, niečo také, čo si z toho mohol odniesť aj bežný ateista, aby sa stal lepším človekom.
Jediní noví ľudia v mojom živote však neboli z Kecov. Začala som chodiť do novej školy. Túto školu navštívili aj P., B., a C., aby na nej spravili Kecom promo. Ja som sa k nim prihlásila - ja ich poznám, toto sú moji kamaráti, bola som tam s nimi. A tak sa nejako stalo, že ma moji spolužiaci začali brať ako stopercentného kresťana, aj keď som ešte pre Ježiša nebola úplne rozhodnutá.
Občas, keď som sa rozprávala s nejakým spolužiakom, zvykol mi len tak, počas rozhovoru povedať: 'Ale ja nie som veriaci!' Dobre, kámo. Mne to nevadí. Ja to neodsudzujem. Pretože keby že to pred rokom a pol urobí N., ja tu dnes nie som."

Hovoriť niečo takéto pred šesdesiatimi ľuďmi bolo fakt drsné. Najlepší moment ktorý z toho vzyšiel, bol, keď za mnou prišla jedna baba a povedala mi, že prežíva to isté čo ja. Rovnaké nútené katolícke zvyky, rovnako dominantnú babku, rovnaké duchovné prázdno.

Ja som sa však našla. Rada by som vystúpila z katolíckej cirkvi, v ktorej síce je celá moja rodina, ale ja osobne k nej necítim žiadnu príslušnosť. Keď som sa s týmto úmyslom raz podelila s pár Mládežníkmi. Väčšina z nich ma podporila..
"A chystáš sa potom pridať k nám? Pretože len tak vystúpiť asi ani nemá moc zmysel.." povedal A.
"Ty kokso, ak sa nemáš cítiť dobre, pretože si v nejakej cirkvi, tak ani do žiadnej inej nevstupuj. V tomto buď úplne slobodná. Boh si aj tak nevyberá podľa toho, či si v nejakej cirkvi, ale podľa srdca." povedal na to P.

A fakt to skúšam. Vyhľadala som už aj reverenda, ale nebol doma. Získala som však na neho číslo od matrikárky a chytám sa mu v dohľadnej dobe zavolať. P. mi povedal, že podľa neho vystúpenie z cirkvi nebude vôbec ľahké. Asi mal pravdu.

Ale v tomto bode to určite nevzdám.
Pretože to, že som našla boha, ešte nie je koniec.
Moja cesta pokračuje.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nettle | 21. září 2016 v 15:46 | Reagovat

Boga a bůh, my world is about to end...

Dodnes jsem žil v iluzi, že jsi stejně nevěřící jako naše šťastné tři miliardy přisluhovačů Satanovy slávy mezi námi.

Pokud opravdu věříš v Boha, pak už opravdu nejsi stejná Boga, kterou jsem poznal tehdy v Trade districtu jak dojebává pár orcov o poslední goldy. Doufám, že niekedy poznám tuto "novou" Bogu a že tato Boga je stejně šťastná jako její předchozí verze.

Lovu zdar

Nettle

P.S.: to už asi ukončuje moji roli tvojho velekněze, co?

2 Bogardanka | 21. září 2016 v 19:46 | Reagovat

[1]: No, ja som svojim spôsobom bola teista, len som sa hľadala...a našla :D
Myslím, že sme sa stretli pri Scholomanci a riešili sme ceny rožkov v Tescu, ničmenej, už si nie som istá...
Som otvorená všetkým možnostiam, a povedala by som, že som šťastnejšia, keďže z môjho života odišli niektoré nepríjemné prvky (dokonca bez použitia priveľkej dávky násilia).

Nettlovi zdar

Necítim sa na to, aby som mala vlastné náboženstvo, a vlastne si tú rolu poriadne nerozbehol, keďže sme boli dvaja :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama