Noha z okna

18. srpna 2016 v 8:20 | Boga |  Poézia
Chodcov davy
chytajú si hlavy
lebo istý spoluobčan jazdí ako ľavý
a nijako v tom nepoľaví.
Proste mám na to vlohy,
jazdiť jak blb krivonohý.
Tak sa občas v oka mku
vykydnem do štrku.
Dobre, kým nie na hlavnej.
Rozchodím to, a že hej.
Možno budem pár dní na dne,
ale to sa zvládne.
Hlavné je, že žijem,
takže carpe diem.
A nezabudni prilbu.



Po dlhšej dobe som vyplodila báseň, ktorá nevznikla na základe dvojveršia, ktoré mi náhodne napadlo, ale skutočnej udalosti.
Opisom začnem stručne - mám kamarátov. Je pre mňa veľmi super mať ich, ale neviem, či je pre nich super mať mňa. Tak sa nejako stalo, že sme šli na cykloštrás, a ja, ktorá bez bicykla skoro ani nejdem vyniesť smeti, som sa samozrejme musela zúčastniť. Prvá komplikácia nastala, keď Nataša prišla na bicykli s defektom. Zatiahla som ju do našej plynomerne a požičala som jej komunistický stroj. Fakt sranda, hlavne keď mu nefungujú brzdy. Väčšinu trasy bol mojim parťákom Ratej, ktorý rovnako ako ja nemal predný blatník, takže sme si užívali obchádzanie mlák po niečom, čo by sa dalo nazvať cestou naposledy v dobe bronzovej. Potom sme sa dostali na asfaltku. A bola som vo svojom živle. Letela som tak popredu, že som si raz za čas dávala trojminútové prestávky, aby ma dobehli aspoň tí najrýchlejší. Betka mi vytkla, že ich zničím, tak som spomalila a šla som znova zarovno Ratejom. Potom nám vedúci zájazdu oznámil, že nás chcem zobrať na nejaký kopec. Cykloturistika nie je mojou silnou stránkou, bolo to asi prvý raz, čo som niečo také absolvovala. Tak sme išli 3 kilometre do kopca. Väčšinou som sa držala pri konci, a potom na konci úplnom, lebo som sa rozhodla uzatvárať to a povzbudzovať tých ešte pomalších.
A potom sa nejako stalo, že sme musel zíjsť dole kopcom. Bola to skoro parabola. Tak som sa spustila, pribrzďovala som zadným kolesom, a za neustáleho opakovania 'umrem, umrem, toto nemôžem zvládnuť, určite sa vykydnem' som to ozaj nezvládla, vykydla som sa, ale aspoň som neumrela. Šimec, Lapo a Betka sa ku mne okamžite dovalili, že či som v poriadku. No, bola som šoknutá a tiež som mala vykrivené riadidlá (áno, ako prvú som nazačala riešiť seba, ale bicykel..GG). Tí traja neboráci ma tam dezinfikovali a stále sa ma pýtali, či som v poriadku. Tvrdila som, že som, i keď to nemalo žiaden význam. Ľavú ruku som mala ako člen tigrieho kmeňa. Moje pravé koleno vyzeralo ako Sauronovo oko. Tuším im to robilo väčšie nervy ako mne. Nejako sme na to nakydali pantenol (nič lepšie v tej krčme nebolo) a išli sme ďalej. Keďže nemám telo z tehiel a dušu z olova, bola som z jazdy dole kopcom dosť vyklepaná, ale ešte som nejako tých 25km domov dala.
Cestou späť som bola viac pozadu. Ešte ďalej za mnou bol Lapo. Bol to dosť solídny cyklista, preto ma to zarazilo, tak som sa ho spýtala, či je v pohode. Zistila som, že áno, a pozadu bol iba preto, že sa za jazdy napchával čokoládou. Lapo mi potom povedal, že ešte nevidel tak necícácého (slov. necítiaceho/necitlivého) človeka - aby sa takto strepal a ani slzu nevyronil. Nejako sa to stalo, no. Mama ma už náležite ošetrila, a nasledujúce tri dni bol pre mňa vešetko boj. Vstávaniie z postele, sadanie si, vstávanie, chodenie na záchod. Ale najväčší boj bol dostať sa hore po schodoch.
Ale dala som to, a už sa teším na ďalší cykloštrás, i keď Lapo s Betkou sa asi obávajú, ako dopadnem tentokrát.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama