Mike Klusky a prvá axmarská tragédia - časť prvá

20. prosince 2016 v 13:15 | Boga |  Próza
"Ste mi dlžní trojročnú výpatu hrania v lige. Nie, nie ste mi dlžní viac...sakra...väčšinu života." snažila som sa o vykoktanie. Asi by som aj plakala, ale bola som na to príliš vystrašená a šokovaná. Dnes je mi jasné, že by nemali dávať hodnosť kapitána takým mladým ľuďom, ako som ja. Viete, sme idealistickí a tak všetko. Nie sme psychicky pripravení na zvládanie niektorých situácii. Napríklad na to, že stroskotáme na nejakej planéte s bandou nekompetentných kriplov.


Ale dobre, hlavne kľud, začnem od začiatku. Týchto majstrov som našla pomocou findacrew.os a nechcela som tráviť čas tým, že na stanici zostanem o niečo dlhšie, než bolo potrebné. Len čo som zaplnila pár miest v mojej krásnej, novej a plnej funkčnej Axmar Ollin B8, vzlietli sme. Náš pilot sa volal Akuna a je z nás úplne najmladší. Nechcela som pre istotu vedieť, koľko rokov to vlastne má. To, že ako pilot je pekne mizerný, sme zistili hneď po štarte. Podarilo sa nám dostať zo stanice, a všetky nami spôsobené zabitia boli neúmyselné. Vo voľnom priestore sme už dokázali letieť relatívne hladko, tak som si s April Shakesapple sadla k mapám. April bola technik, a po mne bola z celej posádky asi najnormálnejšia. Mala nenapodobniteľný talent hromadiť všemožný kovový odpad s tým, že má "technický potenciál." Tiež nosila okuliare iba preto, že jej to prišlo štýlové. Až na to, že vo voľnom čase rada sledovala televízne komédie, to však mala v hlave celkom v poriadku. Než sme sa poriadne stihli zorientovať na mape a určiť si cieľ letu, vesmírna loď začala kvíliť. Podľa značky, ktorá blikala na každej dostupnej obrazovke, sme zistili, že to je požiarny poplach. Zistili sme aj to, že ho spôsobila Megan Lawleit. S Megan som veľa nehovorila, lebo som bola v tom, že drží smútok. Potom som zistila, že čiernu nosí stále iba preto, že tmavšiu farbu zatiaľ nevymysleli. Táto osoba, postavením chemik (časom sme zistili, že je vyštudovaný záhradník, pre ktorého je vrholom chemických vedomostí to, že liadok je hnojivo), spôsobila poplach tak, že si zapálila v minilabáku, priľahlom k zásobárni paliva. Keď začula hukot a uvedomila si, že zaň môže oňa, chcela cigaretu uhasiť. V nejakej náhodnej skúmavke. Konkrétne s olejom. Našťastie bol prítomný aj ďalší člen našej posádky - Etritos. Knockoutoval ju rýchlou ranou do brucha a zabránil katastrofe. Etritos mal byť niečo ako lovec odmien, čo bola prezývka pre hyperpriestorového násilníka. Zdalo sa, že jediný z posádky robí svoju prácu dobre. Tiež rád trúsil sarkastické poznámky - a to v takom množstve, že už sám nevedel, čo myslí vážne a čo nie. Teda vtedy sme boli v laboratóriu štyria - ja, April, Etritos a Megan. Akuna sa pokúšal zvládnuť pilotovanie. Poslala som ostatok bandy, aby mu pomohli zvládnuť náročnú situáciu, a ja sama som sa vybrala skontrolovať, či je posledný člen našej posádky v poriadku. Volal sa Jozef Pokus. Dal sa charakterizovať jednou vetou - bol buď úplne geniálny, alebo úplne retardovaný. Nikdy sa nedalo predvídať, kedy bude aký. Jožko bol inak biológ a podelil sa so mnou o pár zaujímavých a krásne zbytočných teórií. Našla som ho v jeho izbe, ako kreslí kvet života. Žiaden požiarny poplach si nevšimol. Neprekvapilo ma to - bol by schopný prehliadnuť aj to, že ho práve unášajú, pokiaľ by mu pri tom z ruky nevzali knihu. Krátko som ho spravila o situácii. Plánovala som zavrieť dvere na jeho izbe (teda, ich izbe - bývali sme v dvoch trojkách) a viac ho nerušiť. On sa však rozhodol, že si pôjde celú situáciu osobne prezrieť. Išli sme teda do riadiacej kabíny. Určite nikdy nevyzerala bizarnejšie, ako vtedy. Jeden pohľad do nezničiteľných skiel mi stačil na to, aby som to pochopila. Rútili sme sa do nejakej planéty. Mala som predstavu, ako sa loď riadi, tak som okamžite nabehla k palubnej doske. Riadiaca páka neodpovedala. Bolo mi to jasné, svietilo to tiež na varovnej obrazovke. Prečítala som to toto oznámenie posádke a pozrela na nich. April zbledla, akoby tušila, čo to spôsobilo, ale zároveň bola rozhodnutá zobrať si to so sebou do hrobu. Trhalo mi to srdce, ale prikázala som Arunovi, aby aktivoval predný štít a vysunul spodné klzáky, ostatným, nech si vezmú čo považujú za najdôležitejšie a že sa za 54 sekúnd stretneme pri deportovacích kabínach. Tak trochu som im vtedy dala náš budúci osud do rúk, pretože som musela nastaviť deportátor a nemala som čas si niečo zabaliť. Išla som len s majetkom, čo som mala pri sebe. To bol vreckový nôž, štyridsaťkusové balenie dlhotrvajúcich kokosvých dražé, dve perá a plechovku piva. Loď už tiež zaregistrovala, že sa bížime k zemi, a predvídala náraz o 28 sekúnd. Deportátor štartoval o 18. Posádka sa rýchlo napchala dnu. Boli sme tam všetci. Vystrelilo nás to do vzduchu. Videla som, ako sa oď rúti nadol, kým sme my ešte stále stúpali.
"Neboli pri zapínaní štítu alebo klzákov nejaké koplikácie?" spýtala som sa Arunu.
"Čoho?" spýtal sa Aruna s vytupeným výrazom.
"Štítu a klzákov!"
"Čo to je?" pýtal sa Aruna. Videla som, ako ľoď mizne za obzorom. Za chvíľu sa zdvihne taká menšia vlna svetla, tepla a hluku, ľudovo sa jej hvorí výbuch. Alias, prišli sme o loď. Deportátor bolo pomerne minimalistické zariadenie. Preliezanie za iným pasažierom za účelom uškrtenia bolo smrteľne nebezpečné. Chvíľu som uvažovala, či je mi milší môj život alebo Arunova smrť. Potom som však privrela oči a dúfala, že príroda urobí nejaký kompromis.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama